Nakba

04.05.2015
Nevypovedaný príbeh kultúrnej katastrofy

Prológ

Nakba - katastrofu, si Palestínčania pripomínajú každoročne po celom svete 15. Mája. Znamená stratu, vyvlastnenie a historickú nespravodlivosť, ktorú utrpel palestínsky ľud prostredníctvom núteného vyhnania zo svojej vlasti izraelskými silami a sionistickou milíciou. Nakba pripomína obdobie, keď sa približne 800 tisíc Palestínčanov, vtedy 67% populácie stalo bezdomovcami alebo/a utečencami bez štátnej príslušnosti. Dnes sa odhaduje, že 7 z 11 miliónov Palestínčanov vo svete sú utečenci, stále zhruba dve tretiny Palestínčanov.

Organizácia pre oslobodenie Palestíny (PLO) tvrdí, že bez spravodlivého a komplexného riešenia neutíchajúcej situácie palestínskych utečencov, ktoré zahŕňa uznanie ich straty, bolesti a utrpenia, úplný a životaschopný mier v regióne zostane nepolapiteľný.

Okrem straty hmotného majetku, vrátane domov, pôdy, sadov, hájov, zlata, peňazí a iných cenností, Nakba znamená kultúrnu katastrofu pre Palestínčanov, stratu, z ktorej sa snažia spamätať.

Nakba je pre Palestínu o strate potenciálu v masovom meradle. Je to obmedzenie energickej a vysoko uznávanej kultúry do jednej horko sladkej spomienky spotrebovanej národným sporom o návrate a spravodlivosti. Celé dediny boli zničené, potom znovu postavené a premenované; knihy, hudobné zbierky a umelecké práce boli zanechané doma, keď ľudia utekali, aby si zachránili život a očakávali, že sa o pár týždňov vrátia; športové kluby a spoločenské organizácie zmizli s komunitami, ktorých boli súčasťou. Bolo to systematické ťaženie smrti, deštrukcie a kultúrneho vymazania, vykonané proti národu, ktorého živá kultúra bola násilne potlačená.

Tento dokument je snímkou Palestíny pred Nakbou. V žiadnom prípade však úplný. Jeho cieľom je poskytnúť okno do palestínskych kultúrnych úspechov pred rokom 1948 a devastujúce účinky kultúrnej Nakby na Palestínčanoch, ľuďoch ktorých naprostá odolnosť zachovala ohrozené dedičstvo a kolektívnu pamäť. S vytrvalosťou a kreativitou, Palestínčania znovu a znovu postavili ich inštitúcie a rekonštruuovali kultúrny život, prekonávali opakované prekážky a útoky. Nakba je prebiehajúcim príbehom prežitia.

Spoločenský život 

„Penzión, alebo kaviareň bola populárnym neformálnym miestom na stretávanie v dedine. Bolo to miesto na „diskusiu verejného diania a na rozprávanie historiek... hranie hier a predovšetkým v priebehu ramadánu a počas iných festivalov, často oživené hudbou. Kaviareň je náhradou pre hostinec, divadlo, koncertné haly a všetko možné“ (Goodrich-Freer 192:153). Návštevníci mohli zostať v dedinských penziónoch a zabaviť sa voľne.1“ 

Jedným z najznámejších fotografov pred Nakbou bol Khalid Raad – študoval fotografovanie v Baseli (Švajčiarsko) a otvoril si svoj obchod vedľa Jeruzalemskej brány Jaffa v roku 1895.2 Jeho dcéra Najlaa pokračovala v jeho tradícii. Vydala sa za kameramana, Yohanisa Krikoriana a pracovala s ním v jeho štúdiu.

„YMCA (Kresťanské združenie pre mládež) bolo v tých rokoch spoločenským a kultúrnym centrom, ktoré ponúkalo obyvateľom Jeruzalema množstvo zábavy najlepšieho druhu. Mnoho športových zariadení, rôzne mládežnícke kluby, bohatú knižnicu, poslucháreň, bufet, a všetky služby pre verejnosť. Mladí muži z celej Palestíny – študenti práv, učitelia, vládni úradníci – ktorí museli žiť v obsadených izbách v YMCA hosteli, ďaleko od svojich rodín a domov.“4

„Náš spoločenský život bol zaneprázdnený a náš dom bol ako literárna škola. Spisovatelia a novinári z celého sveta nás navštevovali a počúvanie ich večerných konverzácií bolo náučné“ Mary Shehade, novinárka a manželka redaktora novín Bouos Shehadeh.5

Karima Aboud pracovala ako profesionálna fotografka v roku 1913. Otvorila si svoje vlastné štúdio v Betleheme na fotografovanie žien. Karima spravila stovky fotografií palestínskych miest, žien a kultúrneho života v Palestíne. Zomrela v roku 1940.3

„Deti by vo svojich ľahkých farebných letných šatoch behali medzi stromami,
Čašníci by sa ponáhľali od stola k stolu, muži by fajčili vodné fajky, alebo hrali tric-trac, ženy by sa rozprávali, smiali alebo volali na svoje deti a atmosféra by bola stále živá, hlučná a radostná.“6

Ekonomika

Ekonomika bola jedna z najzdravších v regióne. Životná úroveň sa zlepšovala, čo sa preukazovalo v lepších službách a kultúrnych aktivitách. Napríklad podiel turistického sektoru narástol na 25% ročne pred rokom 1947. 7

V roku 1944 a 1945, Arabská banka zaplatila dividendy vo výške 24% zo svojho podielu.8

Žurnalistika

V roku 1911, Issa Al-Issa vydala magazín Palestínčania v Jaffe. Pôvodne malý týždenník, ktorý sa neskôr rozvinul do denníka.

V roku 1919 Boulos Shehadeh začal vydávať noviny Miraat Al-Sharq (Zrkadlo Východu), v arabskom a anglickom jazyku. 

V roku 1921 noviny predstavili stĺpec s názvom „Perá dám“, ktorý publikoval články, ktoré boli priekopníkmi v oblasti ženského hnutia ako Asma Toubi a Kudsiyyeh Khursheed. Noviny boli zrušené britskými autoritami, v roku 1939 pre publikáciu dráždivých básní.“

Palestínske služby televízneho vysielania, vysielali programy pre ženy a deti. V piatky sa vysielala ženská hodinka, ktorá predstavovala ženy známe pre ich literárne, politické alebo charitatívne príspevky. V polovici 40tych rokov bolo v Jeruzaleme 24 kníhkupectiev.9 

„Nepreháňal by som, keby som povedal, že ak bola vydaná známa kniha vo východnom, alebo západnom svete, našli by ste ju v jednom z týchto (Jeruzalemských) kníhkupectiev“ Arif al-Arif spomína na palestínske kníhkupectvá v Jeruzaleme v roku 1940. 10 

Medzi rokmi 1911 a 1948 tam bolo minimálne 161 novín, časopisov a iných pravideľných publikácií zastrešujúcich aktuálne udalosti, literárne udalosti, umenie, humor, šport a medicínu. Tieto publikácie zahŕňali Arabský palestínsky lekársky magazín (Jeruzalem), štvrťročný Arabský poľnohospodársky časopis (Jeruzalem), Arabský ekonomický časopis (Jeruzalem), týždenný Kinový a filmový časopis (Jeruzalem), týždenník Športový život (Jaffa), týždenný literárny magazín Al-Nahda (Haifa), a štvrťročný časopis Jaffská obchodná komora.11 

Hala Sakakini spomína, že jej mama mala predplatné na anglický ženský časopis „Žena a domácnosť“. Ale Hala a jej sestra preferovali knihy. Keď mala Hala 17, kúpila si knihy:Odviate vetrom, Rebecca a Citadela.12 

Školstvo


V roku 1914 bolo v Palestíne 379 súkromných škôl, 95 základných škôl a 3 stredné školy. Medzi prominentnými súkromnými školami boli: Kresťanská ortodoxná dievčenská škola v Beit Jala, neďaleko Betlehemu, založená v roku 1858 ruskou dobrodinkou; Vysoká škola bratstva v Jeruzaleme, založená Františkánskym rádom v 1875; Britská anglikánska škola Sv. Georga pre chlapcov, založená v Jeruzaleme v roku 1899. Ústavnú školu – Al-Dusturiyah založil v roku 1909 Khalil Sakakini v Jeruzaleme a bola prvou školou svojho druhu v Palestíny. Zamestnávala mladých učiteľov a používala v tom čase najnovšie učebné metódy.

Počas školského roku 1919/1920 bolo zapísaných do verejných škol 10 662 Palestínskych študentov. V priebehu len 3 rokov (1922/1923), sa číslo zapísaných študentov zvýšilo o 81%, a to na 19 331.14 

V roku 1942 mali Palestínčania, po Libanone, druhý najvyšší zápis študentov do základných škôl spomedzi arabských krajín.15 

V roku 1947/1948 bolo 868 palestínskych škôl, starajúcich sa o 146 883 palestínskych študentov, vedených 4 600 arabskými učiteľmi.16 

Univerzity


Predtým, než sa udiala Nakba v Palestíne neboli univerzity, okrem právnickej školy, ktorá sa otvorila v roku 1921 v Jeruzaleme a učiteľská fakulta. To ale nezastavilo Palestínčanov od toho, aby získavali svoje vzdelanie v arabskom svete, alebo aj mimo neho. V roku 1948 študovalo okolo 3000 Palestínčanov na univerzitách po celom svete, vrátane 416 palestínskych vysokoškolských študentov v Libanone a 631 v Egypte, 3 v Sýrii a 15 v Iraku. 17 

Niektorí uznávaní absolventi:


George Saba Shibr získal diplom zo strojárenstva na polytechnickom inštitúte v Anglicku v roku 1914. Učil na vysokej škole Victoria v Alexandrii v roku 1918. V roku 1923 bol George vymenovaný za inžiniera Islamskej nadácii v Jeruzaleme. Participoval na renovácii Mešity Skalný Dóm, Al-Ibrahimi v Hebrone a mešity Nabi Samuel.18

Khalil Al-Budeiri študoval medicínu v Nemecku (1922-23), Egypte (1924-25) a Ženeve (1925-29); potom sa špecializoval na oftalmológiu v Londýne. V roku 1936 bol zatknutý britskými autoritami za účasť na generálnom štrajku a bol uväznený na 6 mesiacov. Bol vymenovaný do palestínskej delegácie v OSN, ale Spojené štáty Americké odmietli jeho vstup.19

Knihy

V roku 1927 v Palestíny pracovalo 23 tlačiarenských strojov.20
Medzi rokmi 1919 a 1944 sa v Palestíne vydalo 209 kníh, ktoré sa zaoberali problematikou literatúry, ekonómie, politiky, histórie, vedy a iných oblastí. Navyše niekoľko ďalších palestínskych prác bolo vydaných v Bejrúte, Damašku a Káhire, ako aj Anglicku, Spojených štátoch a Francúzsku. 21  Palestínske knihy vydané v 30 rokoch zahŕňajú:

Je to neplatné – Wadi Al Bustani (1936) na poverenie Palestíny.
Palestína, Sionizmus a kolonializmus – Ahmad Tarbeen (1939).
Ekonomická organizácia Palestíny – Sa´id B. Hamadeh, profesor aplikovanej ekonómie na                     americkej univerzite v Bejrúte (1938).
Elektrická energia v Sýrii a Palestíne – Basim Faris (1936). 22

 Tucty medzinárodne známych palestínskych odborníkov, ako napríklad:
  • Yusuf Diya-uddin Pasha Al-Khalidi, významný znalec v 19.storočí, ktorý prednášal na Viedenskej univerzite. Napísal prvý Arabsko-kurdský slovník.
  • Khalil Sakakini bol význačným vedcom a esejistom. Bol zakladateľom Ústavnej školy v Jeruzaleme v roku 1909 a taktiež jej riaditeľom. Medzi jeho knihy patria Lekcie filológie a literatúry
  • Kuhi Al-Khalidi bol priekopníkom modernej histografie v neskorom 19. a začiatkom 20.storočia. Okrem iných prác napísal „Veľkonočné otázky“ a Komparatívnu štúdiu o arabskej a francúzskej literatúre.
  • Adil Zu´aiter bol právnik a prekladateľ z francúzštiny do arabčiny. Preložil diela od Roussea, Voltaira, Anatola Franca, Montesquieua a Lamartina.
  • Ahmad Samih Al-Khalidi, ktorý získal diplom z psychológie na Americkej univerzite v Bejrúte, bol autorom niekoľkých zväzkov o pedagogik, ktoré sa stali štandardnými učebnicami v niekoľkých arabských krajinách. Taktiež preložil d arabčiny diela Marie Montessori a nemeckého psychológa Wilhelma Stekela.
  • Khalid Baydas bol ruským odborníkom a priekopníkom modernej palestínskej novely. V roku 1898 preložil niekoľko diel od Tolstoja a Pushkina do arabčiny.
  • George Antonius napísal Arabské prebudenie, históriou vysoko uznávané v Anglicku a Spojených štátoch. V roku 1930 sa stal spoločníkom Stredného Východu v Inštitúte Svetových záležitostí v New Yorku.
  • Pani Matiel Moghannam bola palestínskou feministickou líderkou, ktorá napísala knihu „Arabská žena a Palestínsky problém“, vydanú v Londýne v roku 1937.

Hudba

V Palestíne vystupovali hudobné a divadeľné skupiny z Egypta, Sýrie, Libanonu a iných krajín. Hviezdy ako Um Kulthoum vystupovala v Jaffe, Haife a iných mestách od 20tych rokov. Ľudia hovoria, že na jednom z prvých vystúpení v Haife ju jedna žena nazvala Kawkab Al-Sharq (Východná hviezda), ako ju začali potom nazývať. Yousef Wihbeh taktiež prišiel so svojou divadeľnou skupinou do Jaffa medzi rokmi 1920 a 1930. 24 


Aby sme vymenovali zopár hudobníkov a spevákov, spomenieme skladateľa Yehya Al-Lababidi, hudobníka Yousef Batroni a spevákov Mary Akkawi a Rawhi Khamash. 25

Yehya Al-Lababidi skomponoval hudbu pre viac ako 150 piesní a programov a detských pesničiek, ktoré boli vysielané Palestínskymi službami televízneho vysielania, kde bol riaditeľom arabskej a orientálnej hudobnej sekcie. Napísal slová a hudbu pesničky Ya Reitni Teir wa Atir Hawaleik 26, ktorú naspieval známy arabský spevák Farid Al-Attrash v roku 1937.27 

Rawhi Khamash začal svoju hudobnú kariéru v roku 1932 vo svojich 17 rokoch. V roku 1939 počas ukončenia muzikálnych štúdií v Egypte, bol Khamash vymenovaný za vedúceho hudobnej skupiny v Palestínskych službách televízneho vysielania.

Kino
Francúzski bratia Lumierovci nakrútili prvý film v Palestíne už v roku 1896.28  
Film29 bol potom premietaný v Palestíne v Jeruzalemskom Europa hoteli v roku 1900.30 Ostatní filmári potom prišli do Palestíny z celej Európy a natáčali filmy.