Prvé čítanie „Zákona o „vyrovnaní““ Ospravedlnenie krádeže palestínskych území a prehĺbenie izraelského osídľovania v Palestíne

21.02.2017

6.februára tohto roku schválil izraelský Knesset „zákon o vyrovnaní osídľovania v Jehuda a Al-Samera, 2017“, čo znamená vyrovnanie židovského osídľovania na okupovanom palestínskom Západnom brehu Jordánu zo strany Izraela. Inými slovami ide o legalizáciu osídľovania a jeho prehĺbenia na okupovanom území štátu Palestína. Tento zákon vyvolal veľkú vlnu odmietnutia a ostrého odsúdenia, nie len kvôli jeho obsahu, ale najmä kvôli tomu, že zákonná norma bola schválená parlamentom okupačného štátu - Izraelom, aby jeho účinnosť platila na palestínskom okupovanom území. Tento zákon odmietla nie len palestínska strana, ale aj reprezentanti medzinárodných organizácii a inštitúcii, ako aj vplyvné štáty a aktéri svetovej politiky, okrem terajšej americkej administratívy, ktorá zákon nekomentovala. 
Nebezpečenstvo tohto zákona spočíva v jeho jasnom protiklade a rozpore s medzinárodným právom a medzinárodným humanitárnym právom, ktoré sa zaoberajú postavením okupovaných území a povinnosťami okupačného štátu voči nim a voči ochrane ich obyvateľov a ich majetkov. Zaoberá sa tým najmä Štvrtá Ženevská konvencia z roku 1949 a Rímsky štatút medzinárodného trestného súdu, ako aj rozhodnutia medzinárodnej legitimity, vrátane Bezpečnostnej rady OSN.
Zákon je jasným vzoprením sa medzinárodnej vôli reprezentovanej rozhodnutiami Valného zhromaždenia OSN a rozhodnutiami Bezpečnostnej rady OSN, ktoré sa týkajú osídľovania, najmä posledná rezolúcia s číslom „2334“ prijatá 23.12.2016. Parlament okupačného štátu, „Izraela“, prijal legislatívu s účinnosťou na území okupovaného štátu „Palestína“, a jeho znenie umožňuje cudzím občanom, Izraelčanom, skonfiškovať osobný majetok  občanov okupovaného štátu, Palestíny a využiť ho za účelom osídľovania. Takto Izrael pokračuje v prehlbovaní svojej prítomnosti na územiach Palestíny, ktoré určili rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN a Valného zhromaždenia OSN pre Palestínsky štát. Je to hrubé porušenie medzinárodného práva a medzinárodného humanitárneho práva, lebo vyššie spomenutá rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN: „znova potvrdzuje, že všetky izraelské osadnícke aktivity na okupovaných palestínskych územiach, vrátane Východného Jeruzalema, sú podľa medzinárodného práva nelegálne a sú hlavnou prekážkou nastolenia mieru v duchu princípu dvojštátneho riešenia“. Rezolúcia tiež potvrdzuje platnosť Ženevskej konvencie na palestínskom území, vrátane Východného Jeruzalema a okupovaných arabských území od roku 1967, ktorá sa týka ochrany civilistov počas vojny a je datovaná 12.8.1949. Poukazuje na poradný názor medzinárodného súdneho tribunálu vydaného 9.7.2004. Na základe toho legislatíva, ktorá je prijatá inštitúciami okupačného štátu sa nemôže uplatniť na obyvateľov okupovaného štátu Palestína. 
Čo sa týka obsahu zákona, ten je jednoznačne v rozpore so znením článku 147 Štvrtej Ženevskej konvencie, ktorá tvrdí: „zničenie a zmocnenie sa majetkov spôsobom, ktorý nevyžaduje vojenské operácie, nelegálnym a represívnym spôsobom, je v silnom rozpore s konvenciou“. Cieľom tohto zákona takto, ako ho určil a prijal Knesset, nie je vojensky bezpečný, ale osadnícky. Inými slovami, jeho cieľom je konfiškácia území Palestínskeho štátu, ktoré sú vo verejnom vlastníctve, ako aj území, ktoré sú v súkromnom vlastníctve, z dôvodov pokračovania osídľovania a jeho prehĺbenia. To je uvedené v úvode tohto zákona, ktorého  zámerom je legalizácia krádeže palestínskych území okupačnou mocou. Takto sa Izrael snaží o legalizáciu osídľovania, ktoré je systematickým spôsobom v rozpore s medzinárodným právom a jeho znením. Článok 49 Ženevskej konvencie zakazuje okupačnému štátu presťahovať časť svojich civilných obyvateľov na územie, ktoré okupuje. Prijatý zákon zabezpečuje právnu ochranu osadníkov pred izraelským súdnictvom v prípade súdneho procesu a podporuje ich vo svojich agresívnych praktikách porušujúcich ľudské práva.
Pravicovo-radikálne strany v Izraeli prijali tento zákon, a to napriek tomu, že veľmi dobre vedia, že tento zákon je v rozpore s medzinárodným právom a rozhodnutiam medzinárodnej  legitimity. Ide o to, aby sa nezopakovala situácia, keď najvyšší súd v Izraeli rozhodol o presťahovaní osady Amúna, ktorá bola postavená na súkromných palestínskych územiach. Prijatie tohto zákona Knessetom, zabraňuje rôznym izraelským súdom, vrátane najvyššieho súdu, prijať verdikt o rozpore krádeže súkromných palestínskych pozemkov a ich osídľovania a je v rozpore s izraelskou legislatívou, lebo izraelský zákon o vyrovnaní dovoľuje krádež súkromných pozemkov Palestínčanov za účelom osídľovania. 
Implementácia izraelskej legislatívy na území Palestínskeho štátu je krokom k anexii týchto území k Izraelu, k upleteniu jeho zvrchovanosti na nich a k prehĺbeniu rasisticko-diskriminačného režimu na nich. Zákon de facto priniesol kompetencie skonfiškovania palestínskych území, verejne a súkromne, z rúk izraelského vojenského správcu, ako je tomu dnes, do rúk trojčlenného výboru vytvoreného z predstaviteľov izraelských ministerstiev spravodlivosti, financií a obrany, do rúk ministerstiev okupačného štátu. Úloha príslušného ministerského výboru je oceniť pozemky, ktorých sa zmocnili izraelský občania za účelom osídľovania a prijať rozhodnutia o zaplatení hodnoty týchto pozemkov predpokladaným majiteľom, ktorí musia dokázať, že tieto pozemky sú v ich vlastníctve, a to bez ohľadu na to, či ich chcú predať, alebo nie. Zákon nedá palestínskym majiteľom pozemkov právo obrátiť sa na izraelské súdy, aby sa súdili o svoje právo, ale obmedzuje sťažnosť na ďalšiu izraelskú komisiu, ktorá má o tom rozhodovať. Komisia sťažností nepracuje podľa pravidiel izraelských súdov, ale podľa pravidiel, ktoré sama vytvorí, aby boli v súlade s jeho poslaním, a to je legalizácia osídľovania. 
Legalizácia osídľovania právne znamená dať mu oficiálnu pečiatku, čo vyžaduje vytvorenie územných plánov, ktoré budú obsahovať obytné domy a infraštruktúru v osadách, ktoré obsahujú všetky stránky života a stavby sa budú vykonávať na základe stavebných povolení, a dokonca so spätným účinkom a budú sa týkať osadníckych obytných jednotiek, ktoré boli postavené na súkromných palestínskych územiach. 
„Zákon o vyrovnaní“ vedie okamžite k legalizácii 4 000 osadníckych jednotiek, ktoré boli postavené na palestínskom súkromnom pozemku a vyžadovali skonfiškovanie takmer 820 Ha súkromnej palestínskej pôdy. Zákon tiež premení 797 osadníckych jednotiek na 55 osadníckych miestach na Západnom brehu Jordánu  na osady a spätne legalizuje skonfiškovanie približne 307 Ha pôdy. Okrem toho legalizuje 3 125 osadníckych jednotiek vo veľkých osadách skonfiškovaním viac ako 500 Ha palestínskej pôdy. Zákon umožňuje zmocniť sa všetkých palestínskych území klasifikovaných ako „C“, ktoré tvoria viac ako 60% územia Palestínskeho štátu. Tým vytláča Palestínčanov na izolované, navzájom neprepojené ostrovčeky a neumožňuje vytvorenie nezávislého životaschopného Palestínskeho štátu. Zákon prakticky ukončí a zničí dvojštátne riešenie a prehĺbi surový separačno-rasistický režim. To znamená, že zákon prakticky vytvára nové skutočnosti, ktoré neumožňujú nastolenie mieru a implementáciu dvojštátneho riešenia a prehlbuje surový rasisticko-separačný režim, ktorý umožňuje židovským obyvateľom okupačného štátu zmocniť sa majetkov občanov okupovaných palestínskych území.
Zákon o vyrovnaní bol prijatý jednoznačne v prospech židovských osadníkov na úkor palestínskych domorodcov. Je to rasistický zákon, lebo preferuje príslušníkov jedného etnika a vyznávačov jedného náboženstva. 7. článok Rímskeho štatútu medzinárodného trestného súdu toto považuje za zločin a 8. článok považuje spôsobenie veľkej škody na majetkoch a zmocnenia sa ich bez vojenských potrieb takisto za zločin. 
V tomto svetle medzinárodné spoločenstvo reprezentované svojimi inštitúciami a organizáciami, by malo urýchlene prijať konkrétne kroky, ktoré by donútili okupačný štát -Izrael, rešpektovať medzinárodné právo, medzinárodné humanitárne právo a medzinárodné príslušné rezolúcie.  Bezpečnostná rada OSN by mala urýchlene prijať mechanizmy na implementáciu svojej rezolúcie, ktorá odsudzuje osídľovanie a potvrdzuje jeho neplatnosť, konkrétne ide o rezolúciu číslo 2334. Štáty, ktoré veria v dvojštátne riešenie, najmä tie európske, by mali okamžite, ako jednotlivci a skupiny, uznať Palestínsky štát, ako nevyhnutný krok, ktorý by  pomohol k ukončeniu izraelskej okupácie územia Palestínskeho štátu a umožnili tak palestínskemu ľudu uplatniť svoje právo na sebaurčenie a implementáciu nezávislého zvrchovaného štátu, s hlavným mestom Východný Jeruzalem na území jeho vlasti Palestína.  

Veľvyslanectvo Štátu Palestína v Slovenskej republike
Mediálna sekcia